Tak sme ich pozorovali a diskutovali o tom, akí sú ktorí vypasení a tak..., že sa chudáci nemajú kam skryť, a že slimáky (o nich hovorím :), ktoré majú domček, to majú predsa len o čosi ľahšie.
Popri týchto "bezdomovcoch" sme v tráve spozorovali aj tých s domčekmi (a keďže reťazím, hoci len v myšlienkach), myšlienky mi zaleteli do čias, keď sme domčekové slimáky ako deti zbierali do výkupu. Pochodili sme kade - tade, len aby sme ich našli čo najviac a čo najväčšie, čím viac slimákov, tým viac peniažkov.. Jajáj, to vám teda bol zber. Zdvihli sme každú trávu, zabrúsili sme až do lesa. Myslím, že sme ich zbierali do tašiek alebo igelitiek a doma sme ich skladovali v rôznych škatuliach. Pamätám si, že raz, keď sme mali skromnejšie množstvo slimákov a boli medzi nimi aj také menšie, ktoré by nám do výkupu nezobrali, jedna milá, ehm, spoluobčianka, od nás kúpila zopár tých väčších asi tak za 5 korún. My, deti, sme boli úplne spokojné.
Moje myšlienkové reťazenie pokračovalo, a tak som manželovi priblížila ďalší druh nášho detského zárobku - zber šípok. Joj, tiež to chcelo odhodlanie, vybrať sa za náš sad, pripraviť si prstíky na tŕne a poďho, kto bude mať viac. V osemdesiatych rokoch ich vykupovala vtedajšia sieť potravín, nuž a my sme ich nosili tete predavačke a korunky nás naozaj hriali :). Stalo sa, že šípky sme mali nasušené aj doma. Raz, keď som chcela, aby som ich mala nazbieraných čo najviac, navrstvila som do nepriehľadného vrecúška čerstvé šípky, potom sušené, ktoré som znova prekryla vrstvou čerstvých dúfajúc, že si to teta predavačka pri vážení nevšimne a mne to pridá na gramoch (veru, môj vynaliezavý detský mozoček..). Jasné, že to dopadlo nie podľa mojich predstáv, teta všetko uvidela a sušené šípky museli preč :).
Ďalšia komodita, ktorá bola pre nás deti vtedy prístupná na zberanie s vidinou možného zárobku, boli padanky, inak povedané, opadané jablká. Keď tak rozmýšľam, pri tomto zbere sme sa "namakali" teda dosť. Okrem hlavnej cesty, kde sme s vozíkom a prázdnymi mechmi nabehli a najprv vyzbierali a potom aj otriasli všetky možné jablká na strome, sme mali ešte jedno miesto. Bol to starý cintorín u nás doma, kde už boli len náznaky starých hrobov a ponad ne sa už dlho týčili jablone. Tu sa opakovalo to isté, len s tým rozdielom, že tieto jablká boli menej olovnaté, ale zase...hm, hm. Potom sme ako najatí zvážali plné mechy do dvora, kde tie jablká vykupovali.
Zberov, ale už organizovaných, sme sa v detstve zúčastnili ešte zopárkrát. Klasický zber zemiakov pre miestne družstvo (stredoškolské brigády som už nezažila), keď som si po pár dňoch hrdo niesla vo vrecku nohavíc niečo cez 200 korún. Ďalší, tiež pre družstvo, bol zber maku. To sú krásne spomienky. Vyzbrojení desiatou a vodou, ostrým nožíkom, sme už okolo siedmej ráno (tak sa mi marí) stepovali pripravení zbierať - vlastne rezať mak. Nebolo odveci mať aj rukavicu, makové ostne vedeli byť nepríjemné. Podstata veci spočívala v tom, že sme rezali makové hlávky s nie veľmi dlhou stopkou - lebo to bolo zle. Plnili sme nimi mechy a čím viac mechov, tým lepšie, samozrejme. Boli však aj šikovníci, ktorí rezali aj 20-centimetrové stopky, a keď sa tie vysypali na vlečku traktora, vedúca im potom zapísala na hlavu len polovicu mecha a bolo po radosti. Niektorí chalani mali aj do 20 mechov na deň. Ja možno 8-9, ale aj tak dobre. Bol to jednoducho zážitok. Keď sme mali prestávku na obed, jedlo sa, rozprávalo a "točil" sa mak. Rovno do úst. Z makovičky sme si odrezali korunku a jej obsah vysypali s radosťou takmer do brucha. Chutil vynikajúco, aj keď všetko jedlé, čo obsahuje mletý mak, nekonzumujem. Samozrejme, okrem dopichaných prstov neboli výnimkou aj prsty dorezané... :).
Všetky tieto moje zberby tvoria krásnu zbierku spomienok na moje detstvo. Viem, že sa to nedá porovnávať s dneškom mladých. Pre mňa to však zostane taká malá ukážka mojich detských snažení a dnes sa len pousmejem.
Slimáky sa už nezbierajú dávno, červené šípky a iné bylinky si zbierame len do domácich zásob (aj keď sa to dá aj vo veľkom, ale to je už o inom...), makové a zemiakové brigády už neexistujú tak, ako neexistujú už aj mnohé družstvá..., akurát len keď tie zemiačky zbierame u nás v záhrade či na poli. To už však nie je zemiaková brigáda, ale v súčasnom modernom jazyku chipsiáda :).
