Na Malý Rozsutec? Už nikdy viac!

Autor: Lenka Bošková | 16.7.2014 o 14:44 | (upravené 17.7.2014 o 8:50) Karma článku: 9,37 | Prečítané:  3278x

Moja, v podstate neplánovaná, premiéra na pomedzí Oravy, adrenalínová a nezabudnuteľná.

Uplynulo viac než 10 rokov odvtedy, čo sme sa poslednýkrát cvakli pred našou alma mater a naše cesty sa viac menej nadobro rozišli. To si vtedy mladý človek skoro vôbec neuvedomí, že ľudí, s ktorými sa stretával každý deň, už možno neuvidí, nikdy. Teda, minimálne 10 rokov.

Naše stretko sa napokon predsa konalo, ale kým našlo svoje miesto realizácie, posunulo sa od Trnavy, cez Častú - Papierničku, Smolenice, Zázrivú až po Terchovú, no a tam sme už naozaj zakotvili. A urobili sme veeľmi dobre. Jednoducho krása a myslím si, že nielen pre nás, premiérových, ale pre všetkých.

A prečo to rozhodnutie v nadpise, ktoré myslím naozaj vážne? No veru, na Rozsutec v takom zložení, v akom sme sa vybrali my, by som už veru nešla. Zišlo sa teda naše zdravé jadro, aj keď tým nechcem povedať, že ostatní by doň nepatrili.. Ale práve nemohli, boli v očakávaní malého drobčeka, či sa už s nejakým rozkošným dieťaťkom práve hrali. 

A tak stretnutie po 10 rokoch tvorili napokon 4 spolužiačky s rodinami. A tu je to podstatné, počet detí 5, vo vekovom zložení 1, 2, 4 roky a dvaja takmer 6-roční. Keďže víkend je krátky, chceli sme stihnúť aspoň jeden pekný výletík, takú rodinnú prechádzku. To sme ešte vôbec netušili, ako to skončí. Sobota bola ako deň stvorený pre naše plány a tak poďho, ide sa na výlet.

V centre Terchovej sme odbočili k Jánošíkovým dieram a od hotela Diery tempom primeraným učastníkom našej výpravy sme sa pohli vpred. Naše predpoklady boli také 4 hodiny, 2 h hore a 2 h dole, to by sme mali zvládnuť.

Nuž ale človek mieni....

Začiatok túry sa niesol v dobrej nálade:

Cestou sa pred nami vynoril prvý rebrík, to som už videla, že s našimi drobcami (aj keď 1 a 2-ročné sa niesli v nosičoch) to bude trošku náročnejšie. V tomto momente som bola rada, že som tu len s manželom a synčeka sme nechali doma.

Chlapci to zvládali úplne v pohode, aj keď bolo badať rozdiel v tom, že jeden z nich mal už skúsenosti s lezením na jeho pohyboch a tak celkovo. Pre 4 - ročného a druhého takmer 6 - ročného to bola prvá takáto skúsenosť. Mať tam svojho drobca, tak sa asi otočím a dovidenia na chate. Vidiac ich, ako si podstakujú po skalách, častokrát aj mokrých, bez nejakého strachu, hlavne keď postávali na rôznych okrajoch chodníkov, častovali sme ich názvom "terénkozičky", rozumej kamzíky. Avšak ako matka som ten strach pociťovala ja, hlavne keď som chcela pomôcť spolužiačke aspoň s jedným dieťaťom, keďže som mala kvázi voľné ruky, hore jedným dosť dlhým a strmým rebríkom. Chlapčekovi som podala ruku, kráčal predo mnou. Avšak ten pocit zodpovednosti za cudzie dieťa, keď som ho držala, a popri tom si samozrejme nevšímala okolitú krásu, ale hlavne  otvorený priestor pod nami a vedľa nás (to zábradlie je fakt len pre dospelých podľa mňa) ma tak paralizoval, že som sa úplne sústredila len naňho, mokrý kovový rebrík a to, či sme už hore. Keď sme už stále na pevnej zemi, ovládol ma taký pocit úľavy, no zároveň mi prišlo fyzicky zle. Asi prejav adrenalínu. Ďalšej pomoci som sa vzdala a tak si museli na rebríkoch poradiť s deťmi ostatní (tu ďakujem svojmu manželovi, kt. to zvládol super aj všetkým ostatným). Cestou sme videli, že práve prebiehajú aj rekonštrukčné práce, niekde sme už kráčali po nových kovových mostíkoch a rebríkoch. 

Až temer pod sedlom Medzirozsutce som sa začala pokojne obzerať.

Po tomto výstupe nasledoval zaslúžený odpočinok, vychutnávanie si pohľadov vôkol nás i obed v tráve a samozrejme naháňanie dvojročného Danka, ktorý vyslobodený z nosiča veľmi poctivo rozcvičoval svoje kosti :))).

Po cca hodinovej prestávke sme sa vybrali ďalej. Aké však bolo naše prekvapenie, už po pozornom čítaní mapy, že v prípade, ak sme sa nechceli vrátiť po rebríkoch, naša cesta domov viedla práve cez Malý Rozsutec. Do úvahy ešte prichádzal zostup po červenej značke, no veľmi nás to nevyhovovalo. Znova išlo o to, či práve túto trasu cez "kopec" zvládneme s deťmi v takom veku. A poviem vám, bola to celkom fuška, hlavne keď tesne pod Rozsutcom nám milí českí manželia s dvoma asi 10, 11 - ročnými deťmi povedali, že to bude ozaj ťažké. Hlavne cesta späť, to sa nás ale netýkalo, keďže my sme pokračovali ďalej chodníkom po druhej strane, kde je to teda o trochu menej strmšie, s drobcami i tak náročné ( tiež reťaze), no výstup musí dať tiež zabrať.

Chlapi i chlapci boli statoční, faktom však bolo, že prítomnosť reťazí a priepasti po jednej strane asi dala zabrať nervom nás všetkých.

Zostup dal zabrať hlavne kolenám :). Po lese sa už išlo celkom v pohode. Znova trošku prírody:

A tak z našej štvorhodinovky bola celodňovka :). A my všetci veľmi šťastí, že sme celí a spokojní, že už sme doma. A naše predpoklady, že detičky len tak odkväcnú? Hádate správne, mýlili sme sa :).

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Hofer neprehral, to len populizmus porazil sám seba

Víťazstvá radikálov či populistov nie sú samozrejmosťou.

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Po zrátaní 70 percent hlasov z volebných urien je nereálne, aby Hofer nepriaznivý stav zvrátil.


Už ste čítali?