Taký strach, ako včera, som už dávno nepocítila

Autor: Lenka Bošková | 27.11.2011 o 17:25 | (upravené 27.11.2011 o 21:11) Karma článku: 11,16 | Prečítané:  2449x

V jednom nemenovanom meste, v ktorom sa nachádza, bohužiaľ, neslávne známe geto, som sa vybrala so synčekom na prechádzku. Mojím cieľom bol neďaleký supermarket, kde bola superakcia na plienky, no nekúp to.

Keď som sa vracala z nákupu, celá šťastná, ako som výhodne nakúpila, pri semafore som zazrela skupinku 8 maloletých obyvateľov spomínanej štvrte. Najstarší mal najviac tak 12 rokov. Aj ma to zamrzelo, lebo vrátiť sa už bolo neskoro, no a musela som počkať na zelenú v ich tesnej blízkosti. Piati z nich niečo poctivo vdychovali. Nuž dobre, dodávala som si odvahy, veď v pohode, je biely deň (11 hodín), hádam mi nič nehrozí, aj keď tých ľudí navôkol bolo ako na potvoru pomenej.

Keď som sa ale priblížila, rozhodli sa prejsť na červenú. Mierne, ale veľmi mierne som si vydýchla, pretože smerovali presne tam, kam som mala namierené aj ja. Hm, reku, čo teraz? Tak som sa rozhodla prejsť na druhú stranu cesty vidiac asi 50 metrov pred sebou staršieho pána s vnúčikom, myslím si, keby niečo, tak je tu on. Lenže "milá" skupinka, šups, na našu stranu cesty. Zamierili si to rovno k starému pánovi. Keďže som bola ďaleko, nevidela som, či chceli niečo od vnúčika, ale starý pán sa vzápätí ohradil a vtom najdrzejší z nich podskočil a zrazil pánovi čiapku z hlavy.

Mne už viac nebolo treba a v hlave len 1 otázka: Ako sa dostanem domov? Po ceste bola zastávka MHD, na ktorej stála jedna pani, tak som sa k nej bleskurýchle prikmotrila. Rozhodla som sa pokračovať v ceste autobusom, aj keď ďalšia zastávka bola čo by kameňom dohodil. Tí niktoši starého pána s vnúčikom obstali a sprevádzali ho cestou dobrých 50 metrov ďalej. Čakajúc teda na autobus som len zazrela, že sa našťastie našiel nejaký muž, ktorý ich okríkol, nech okamžite idú domov. Keď si pomyslím, ako som sa spoliehala na dotyčného pána a ako mu muselo v tú chvíľu asi byť..., že už si pomaly poriadny človek ani za bieleho dňa nevyjde na ulicu, no ďakujem pekne. 21. storočie.

Na chvíľu rozohnaná skupinka si to ale zamierila presne na tú zastávku, na ktorej som ja chcela vystúpiť. Keď som teda vystupovala von, oni už boli pripravení zviesť sa tým istým autobusom ktovie kam a kým ja som fujazdila rýchlo domov, len som začula ako hlasným trúbením ich šofér pekne vypoklonkoval von.

Celé doobedie som mala rozochvené všetky vnútornosti. Čo by som tak asi urobila, keby si začali dovoľovať ku mne? A ešte so 4 mesačným synčekom v kočíku? Načim mi naučiť sa asi nejaké bojové umenie (aj keď to funguje asi iba vo filmoch) alebo si zaobstarať pekne stavaného "čuvača", aj keď nie som veľmi zástankyňou takýchto veľkých psov v byte. Alebo je tu ešte ako riešenie ísť bývať na vidiek, kde hoci v blízkosti sa môže nachádzať nejaká tá osada, ale deti v nej sú tak akurát pyšné, keď sa podpíšu namiesto svojho otca ( hádam to platí aj po takmer 10 rokoch...). A ešte by ma zaujímalo, čo by mi na toto všetko povedali kompetentí...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Hofer neprehral, to len populizmus porazil sám seba

Víťazstvá radikálov či populistov nie sú samozrejmosťou.

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Po zrátaní 70 percent hlasov z volebných urien je nereálne, aby Hofer nepriaznivý stav zvrátil.


Už ste čítali?